VÝVOJ ZDRAVOTNÍCKYCH ZARIADENÍ Z HISTORICKÉHO POHĽADU


MUDr. L. Scheidova, CSc

Marec 2001


DEFINÍCIE ZÁKLADNÝCH POJMOV TÝKAJÚCICH SA ZDRAVOTNÍCKYCH ZARIADENÍ

(roku 500 pr. Kr. - 500 po Kr.)

V záujme porozumenia vzniku i vývoja inštitúcií ktoré sa venovali starostlivosti o chorých - uvedieme niektoré historické skutočnosti. Údajov je veľa a preto aspoň heslovite spomenieme zdravotnícke zariadenia existujúce na teritóriu Európy i niektorých ďalších územiach výrazne ovplyvňovaných starovekými Grékmi a Rimanmi. Vynecháme históriu starostlivosti o chorých na území obývanom Egypťanmi, Sumermi, Chetitmi, Babylončanmi, Indami, Číňanmi a ďalšími národmi.


SCHÉMA HISTORICKÉHO VÝVOJA ZDRAVOTNÍCKYCH ZARIADENÍ V STAROVEKU


ASKLEPEION ----------- VALETUDINARIUM ---------- XENODOCHION

500 pr. Kr. - 200 po Kr. / 1. - 4. st. po Kr. / 4. - 6. st. po Kr.


STAROVEKÍ GRÉCI zriaďovali na počesť boha zdravia Asklépia chrámy

a pri nich strediská liečenia. Pripomínali zdravotnícke zariadenia v našich súčasných pútnických miestach v Lurdoch, Fatime, a iných miestach. Nazývali ich ASKLEPEION a môžeme ich datovať od obdobia 500 pr. Kr. až 200 po Kr. Pôvod názvu sa odvodzuje od Asklepia, boha zdravia a lekárstva (gr. Asklepios, lat. Aesculapius, hovorovo Eskulap). Najznámejšie asklepeia boli v Grécku v Epidaure, na ostrove Kós, kde z lekárskeho rodu Asklepiadovcov vynikal lekár Hippokrates, jeho zať Polybos a 2 synovia. Posledným centrom tohto smeru bol Pergamon v Malej Ázii, pôsobiaci do 3./4. st. po Kr. Podľa

archologických vykopávok a ďalších historických dokladov sa podarilo

rekonštruovať štruktúru týchto stavieb aj ich liečebné postupy.


Keď svet ovládli STAROVEKÍ RIMANIA a vzniklo OBDOBIE RÍMSKEJ RÍŠE,

prevzali skúsenosti lekárov starovekého Grécka a pridali určité zmeny, ktoré vyžadovala ich dobyvačná politika, veľká armáda a jej postup po Európe, Ázii i Afrike. Zriadili liečebné zariadenie nazývané VALETUDINARIUM (pl. VALETUDINARIA), ktoré slúžilo najmä armáde - legionárom a niektoré aj cisárskemu dvoru i patriciom. Názov sa odvodzoval od lat. slova valetudo -inis f. = zdravie, zdravotný stav. Viacero takých zariadení postavili pozdĺž rieky Rína a Dunaja. Zo známejších sa v historických záznamoch spomína valetudinarium v Alise vo Vestfálsku datované do roku 14 po Kr., vo Vetere pri Xantene na území súčasného Nemecka, tzv. Vetera I (54 po Kr.) a Vetera II datovaná do roku 70 po Kr., Bonna pri súčasnom meste Bonn (180 po Kr.) a ďalšie. Podarila sa rekonštrukcia týchto stavieb.


Významný lekár Galenos (129 - 199 po Kr.) pochádzal napr. z Pergamonu, po r. 169 po Kr. sa stal osobným lekárom Marka Aurelia, vo svojich dielach zhrnul poznatky gréckej a rímskej starovekej medicíny a ovplyvnil medicínu celého stredoveku.


Keď Konštantín Veľký (303/306 - 337 po Kr.) premiestnil roku 330

svoje sídlo do mesta Byzantion (neskorší Konstantinopol), nastalo

rozdelenie jednotnej rímskej ríše a prevahu nadobudla východorímska či BYZANTSKÁ RÍŠA. Roku 313 po Kr. Konštantín zrovnoprávnil kresťanstvo. Byzantínci a s nimi celý kresťanský svet prevzali dedičstvo antickej medicíny a hľadali sa tiež nové formy pomoci chorým.


Roku 325 na prvom všeobecnom koncile v Niceji zaviazali všetkých

biskupov, aby vo svojich diecézach zriaďovali útulky pre chorých,

putujúcich a cudzinocv. Nazvali ich XENODOCHION, lat. XENODOCHIUM (pl. XENODOCHIA). Názov sa odvodzoval od gréckych slov xenos = cudzinec a dochion = prijímanie. Cisár Julian Apostata (331 - 363 po

Kr.) nariadil, aby vo všetkých významnejších mestách Byzantskej ríše zakladali xenodochia. Stavali ich podľa vzoru nemocničného zariadenia, ktoré roku 370 po Kr. postavil v Cézarei Kapadóckej (súčasné Kayseri vo východnej Anatólii v Turecku) biskup Bazil Veľký, svätý (asi 325 - 379 po Kr.). Tento dátum niektorí autori považujú za zrod špitálov aj v západných kresťanských krajinách. Roku 398 po Kr., na 4. koncile v Kartágu opäť zopakovali požiadavku určenú biskupom - zriaďovať xenodóchiá najmä pozdĺž pútnickych a obchodných ciest.

Spomenieme niektoré známe xenodóchia v mestách i rok ich vzniku:

Edessa (375 po Kr.), Antiochia (398 po Kr), Ostium pri Ríme (4. st.), Efezos (451 po Kr.), Tebessa v Tunise (500 po Kr.), Alexandria

v Egypte, Jeruzalem (565 po Kr.), Konstatntinopol a ďalšie. Vo

francúzskych mestách výstavbu podporoval kráľovský rod Merovejcov (481 - 751 po Kr.). V Taliansku diecézni biskupi pri významných katedrálach. Uplatňovala sa v nich tzv. byzantská či východná medicína (5. až 8. st. po Kr.).


Je dobre, ak si uvedomíme, že koniec antiky a začiatok stredoveku

väčšina autorov datuje do roku 476 po Kr., t.j. do obdobia pádu Raveny a koniec stredoveku do obdobia pádu Konstantinopolu, roku 1453 po Kr.



K PROBLÉMU VZNIKU HOSPICOV A HOSPITALOV VO SVETE


SCHÉMA HISTORICKÉHO VÝVOJA ZDRAVOTNÍCKYCH ZARIADENÍ A UBYTOVNÍ

V STREDOVEKU A NOVOVEKU (5. až 20. st.)


1. HOSPITALE PAUPERUM = UBYTOVŇA CHUDOBNÝCH ------- HOSPITALIA

2. HOSPITIUM = UBYTOVŇA BOHATÝCH ---- HOSPIC ------ HOSPITALARIA

3. INFIRMARIUM = NEMOCNICA KLÁŠTORA (pre rád) -----

6. až 8. st. po Kr. 8. až 11. st. po Kr.

Hospitalaria poskytovali opateru pútnikom, pocestným aj chorým, teda

bola to ubytovňa aj nemocnica.


HOSPIC ------ HOSPIC: ubytovňa, hostinec, ----- hospic = ubytovňa

ubytovňa aj hôtel, hotel, hostel

nemocnica ---- HOSPITAL: nemocnica, hôpital,

Hôtel Dieu, opedale, špitál ---- hospital, nemocnica

11. a 12. st. po Kr. a hospic ako druh

12. až 18. st. po Kr. nemocnice

18. až 20. st. po Kr.


DEFINÍCIE ZÁKLADNÝCH POJMOV TÝKAJÚCICH SA ZDRAVOTNÍCKEHO ZARIADENIA TYPU HOSPITALARIA, HOSPITIUM, INFITMARIUM (6. až 11. st. po Kr.)


Približne od 5. st. (400 až 1130 po Kr.) nastupuje tzv. západná,

kláštorná medicína uskutočňovaná pri kláštoroch prevažne členmi rádov a v rokoch 1130 - 1500 tzv. scholastická či školská medicína,

uskutočňovaná aj svetskými vzdelaným odborníkmi i laikmi dobrovoľníkmi.


V stredoveku dominanovala univerzálna myšlienka, že človek a najmä

umierajúci je obrazne povedané pútnikom na dlhej ceste do večnosti, ktorý síce ukončuje pozemskú púť, opúšťa však iba svoje dočasné bytie a miesto.


* Keď Benedikt z Nursie (450 - 560 po Kr.) založil kláštor v Taliansku na Monte Cassino, jeho nasledovníkov nazvali benediktíni = Ordo Sancti Benedicti. V regule pre mníchov svätý Benedikt zdôrazňoval popri modlitbe, práci, chudobe, čistote aj starostlivosť o chorých spolubratov i obyvateľov okolia. Zvolil heslo: "Každý kto príde je hosť a má byť prijatý ako Kristus!"


V kláštore zriadili 3 formy pomoci pútnikom, chorým a chudobným:


1. hospitale pauperum = jednoduché miestnosti, domy či útulky pre

chudobných pútnikov a pocestných, kde v podstate nediferencovali

zdravých a chorých. Bola to hosťovská izba = cubiculum hospitale pre chudobných.

2. domus hospitum = hospitium = dom pre zámožných pútnikov,

3. infirmarium = nemocnica (od lat. slova infirmus = chorý, slabý, nesmelý) bolo obvykle určené iba pre členov rádu. Takéto inštitúcie benediktíni zriaďovali všade kde zakladali kláštory.


V 6. st. po Kr. cisár Justinián I. (527 - 565 po Kr.) ešte pokračoval v zakladaní xenodochií v Jeruzaleme a v iných lokalitách. Pápež Štefan II. (752 - 757 po Kr.) však už žiadal, aby sa xenodochia

definitívne prebudovali na hospitalia = hospitalaria, z čoho by sa mohlo usudzovať na ich vyššiu úroveň aj skutočnosť, že útulky pre

pútnikov, pocestných, chudobných a chorých sa veľmi diferencovali. Niektorí autori začiatky hospitalov datujú do obdobia jeho pontifikátu, asi do 1/2 8. st.!


Benediktínske myšlienky sa šírili zakladaním kláštorov po celej

Európe. Ich stavby sú dobre dokumentované a stali sa vzorom aj pre iné rády, vzorom kláštornej medicíny a tzv. kláštorných nemocníc.

Roku 724 benediktíni postavili napríklad kláštor pri Bodamskom jazere v Reichenau, ktorý sa v 9. st. preslávil pestovaním liečivých bylín, ktoré tam pestujú dodnes. Známy kláštor sv. Havla v St. Gallen vo Švajčiarsku napríklad začali stavať roku 820 a jeho štruktúra i stavebný plán sa nám zachovali do súčasnosti. Uplatnili tu všetky uvedené formy sociálnej a zdravotnej pomoci, mali lekáreň, záhradu liečivých rastlín, dom pre lekára, kúpeľný dom, špeciálne zákrokové miestnosti aj stredisko vzdelávania študentov pre celú Európu.


Roku 993 postavili prvý kláštor v Čechách v Břevnove, roku 1032

Sázavský kláštor a okolo roku 1000 na Slovensku na vrchu Zobor (pozri ďalej).


* Na ozrejmenie uvádzame význam nasledujúcich latinských slov:


- HOSPITIUM -ii n. znamená POHOSTENIE, POHOSTINNOSŤ, POHOSTINSTVO, PREJAVY POHOSTINSTVA, dočasný pobyt.

- HOSPITALITAS -atis f. znamená tiež POHOSTNNOSŤ

- HOSPITALIS -e znamená POHOSTNNÝ aj HOSŤOVSKÝ

- HOSPES -itis m. sa prekladá ako HOSŤ, aj HOSTITEĽ či PRIJÍMATEĽ

HOSTÍ, POCESTNÝ, PÚTNIK, aj CUDZINEC.


* Benediktínska inštitúcia hospitale pauperum podmienila vznik

hospitalarii, hospitalii, HOSPITALU, špitálu, nemocnice.


Súčasné slovníky cudzích slov uvádzajú: Hospital je dom pre chorých,

zostárnutých ľudí, aj útulok pre pocestných a pútnikov. Výraz hospital na označenie nemocnice sa používa doteraz v mnohých krajinách sveta. Napr. hôpital (francúzsky), opedale (taliansky),

hospital (anglicky), Hospital, Spital (zastaralo nemecky), u nás špitál zastaralo). Od tohto slova je odvodená aj medzinárodná dopravná

a kartografická značka H označujúca miesto či blízkosť nemocnice.


* Z benediktínskeho HOSPITIUM vznikol HOSPIC.


Slovníky cudzích slov uvádzajú: Hospic je prechodná ubytovňa, útulok

pre cestujúcich, kupcov, pútnikov (pozn. teda bez diferencovania veku, zdravotného stavu, pohlavia či národnosti).

- Slovo hospic = kláštorný hostinec, hostinec vôbec a francúzske slovo hôtel = hotel, hostel - je určené rôznym typom ubytovnia, útulkom a pod. Výnimkou je názov Hôtel Dieu = Boží hotel. Takéto objekty stavali obvykle pri katedrálach vo veľkých mestách, napríklad v Paríži,

kde tento "typ hotelu" znamenal nemocnicu. Dodnes v Paríži existuje jeden ústav s názvom Hôtel Dieu a venuje sa očným ochoreniam.


Vidíme, že nie vždy sa tieto 2 inštitúcie diferencovali a kláštorný

hostinec = hospic plnil aj funkciu hospitalu, nemocnice a naopak.


Hospice ako ubytovne pútnikov existujú doteraz. A v 20. st. sa opäť

objavuje hospic ako druhu nemocničného zariadenia, o čom budeme ešte hovoriť.


* Termín infirmarium pre označenie kláštorných nemocníc pre členov rádu sa postupne prestal používať.


DEFINÍCIE ZÁKLADNÝCH POJMOV TÝKAJÚCICH SA ZDRAVOTNÍCKEHO ZARIADENIA TYPU HOSPIC, HOSPITAL Z HĽADISKA HISTORICKÉHO VÝVOJA (11. až 13. st.).


Ako sa vyvíjala pracovná náplň týchto inštitúcii v 11. 12. a 13. st.

po Kr., nám dobre ozrejmuje najmä OBDOBIE KRIŽIACKEHO HNUTIA A VÝBOJOV do Svätej zeme, keď sa inštitúcia hospicu rozšírila aj na vydobité územia. Po obsadení vtedajšej Palestíny križiakmi (1099 - 1291) sa obnovila možnosť putovania do Svätej zeme a pútnici najmä z Európy začali prichádzať vo väčšom množstve individuálne aj organizovane a to po súši aj po mori. Lode pristávali väčšinou v prístavoch Jaffo, Akko, odkiaľ ich bolo potrebné sprevádzať prevažne do Jeruzalema, Betlehema, Nazareta, ale aj na ďalšie miesta.


Hospice plnili nielen funkciu ubytovne s možnosťou občerstvenia, ale

ich cieľom bola pohostinnosť v plnom slova zmysle, ochrana, priateľská rada, tlmočníctvo i sprevádzanie po krajine a neskôr aj liečba chorých, ba zabezpečenie pohrebu kresťanských pútnikov.


Niektoré z hospicov sa postupne museli vyčleniť pre chorých, ktorým

sa venovali pracovníci poskytujúci liečiteľské a ošetrovateľské služby.


Prvý hospic pre pútikov stál neďaleko Baziliky svätého hrobu a dala

ho postaviť skupina kupcov z talianského mesta Amalfi a ten sa stal zárodkom hospitalov rádu johanitov. Starostlivosti o chorých sa

v hospici venovala skupina rytierov na čele s veľmajstrom, ktorá sa riadila regulou svätého Benedikta a za vzor si zvolila svätého Jána Almužníka. (Mimochodom jeho ostatky sa nachádzajú v dóme sv. Martina v Bratislave.) Keď roku 1119 ich regulu schválil pápež Paschal II. oficiálne vznikol rád rytierov sv. Jána = Ordo Joanitarum, rád johanitov či špitálnikov. V tejto časti mesta islamskí dobyvatelia hospic ponechali a túto časť mesta nazvali Muristan.


V Jeruzaleme existovali aj johanitky, ženský rád, ktorý sa venoval

čiste ošetrovateľskej službe a venuje sa jej do súčasnosti.


Roku 1120 vznikol v Jeruzaleme rád svätého Lazára, tzv. lazaristi. Tí

sa v tzv. lazaretoch starali iba o malomocných.


Koncom 12. st. v Akko a Jeruzaleme vznikol ďalší rád, ktorý sa

venoval opatere chorých a riadil sa predpismi johanitov. Bol to rád nemeckých rytierov = Ordo Equitum Teutonicorum.


Keď križiakov porazili moslimské vojská a roku 1291 ich vytesnili aj

z poslednej križiackej bašty v Akko, museli sa z Palestíny stiahnuť.


Rád nemeckých rytierov sa vrátil do Marienburgu v Prusku, kde jeho

členovia založili údajne vyše 100 hospicov, starali sa o najdúchov, siroty, chudobných i chorých. Z Pruska sa rozšírili do viacerých krajín Európy a podielali sa tiež pri násilnom pokresťančovaní pohanských Prusov i Litovčanov, aj v bojoch proti Turkom.


Tak ako vyznavači islamu obsadzovali ďalšie územia, johaniti sa

museli po roku 1291 sťahovať na ostrov Cyprus, roku 1309 na ostrov

Rodos a 1522 na pevninu Európy. Tu zakladali ďalšie hospice, neskôr hospitaly a keďže pútnikov ubúdalo, venovali sa väčšmi opatere chorých a opustených.


Roku 1530/34 cisár Karol V. (1519 - 1556) daroval johanitom ostrov

Maltu, podľa čoho sa nazývajú aj rádom maltézskych rytierov = Ordo Melitensium. Roku 1574 v La Valette založili pri svojom kláštore

Hospital sv. Ducha, ktorý mal údajne kapacitu pre 700 chorých.

V súčasnosti zakladajú nemocnice i ambulantnú starostlivosť o chorých i biednych a pôsobia v mnohých štátoch, napríklad aj na Slovensku. Heslom rádu je "Obrana viery a chudobných". Ich znakom je maltézsky kríž = rovnoramenný, osemhrotový kríž (každé rameno je ukončené 2 hrotmi) symbolizujúci 8 blahoslavenstiev. Johaniti v tomto období údajne vydržiavali asi 4 000 stredísk rádu, kde zriadili veľký počet hospitalov i útulkov pre opustených a nevládnych.




VZŤAH POJMOV HOSPIC - ÚTULOK, HOSTINEC a HOSPITAL - NEMOCNICA


* ZHRNIEME: HOSPIC V STREDOVEKU znamenal kláštorný hostinec, nocľaháreň najmä pre pútnikov putujúcich do Svätej zeme. Tieto špecializované útulky poskytovali napred ubytovanie, jedlo, vysvetlenie na ďalšiu cestu, prípadne sprievodcu či ochranu aj ošetrenie, "lekársku pomoc", opatrovateľkú službu, ba bolo potrebné pre pútnika zabezpečiť aj pohreb. Napokon sa útulky rozdelili na 2 druhy hospicov. Tie ktoré sa špecializovali na ubytovanie pútnikov (najmä vo Svätej zemi, ale aj na iných pútnickych miestach a cestách), a tie ktoré sa špecializovali na ošetrovanie chorých a zomierajúcich. Pozri schému.


* HOSPITAL = NEMOCNICA sa vyvinul z xenodóchií v 8. st. a z hospicov v 12./13. st., keď sa vyčlenil iba pre chorých a to tých, ktorí nemali rodinu, boli nemajetní, opustení, putujúci. Zriaďovali ich kláštory neskôr i mestá a službu v nich vykonávali príslušníci rádu, či dobrovoľníci. V 20. st. sa opäť zriaďujú hospice ako špeciálny druh nemocníc. Pozri nižšie.




POKRAČOVANIE HISTÓRIE OD 13. STOROČIA:


Od 12. a viac od 13. st. sa službe chorým popri kláštoroch a členov rádov venujú stále viac a viac aj svetské inštitúcie - napríklad kniežatstvá, prosperujúce mestá - aj svetské osobnosti, napríklad králi, princezné, bohatí šlachtici i mešťania. Od 12. do 18. st. vzdelávanie odborníkov v zdravotníckych službách zabezpečuje tzv. scholastické vzdelávanie na univerzitách.


Zohľadňujúc našu tému, podrobnejšie spomenieme osobnosti, ktoré sa

zaslúžili o zakladanie hospicov, neskôr nových typov nemocníc aj o nové myšlienky pri starostlivosti o chorých.


* Svätá Alžbeta Durínska, nazývaná aj Bratislavská či Uhorská (1207 - 1231) zakladala útulky pre chudobných, chorých a opustených

v Durínsku, ktoré nazývali hospitaly. Pre jej určitý vzťah k našej krajine sa jej budeme venovať trochu podrobnejšie. Alžbeta bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov a Gertrúdy z Meránskeho rodu. Roku 1220 sa ako 13 ročná vydala za Ľudovíta IV., vtedy 20 ročné knieža Durínska a Saska so sídlom na hrade Wartburg. Roku 1227 Ľudovít odišiel na križiacku výpravu a zahynul v Otrante. Až neskôr preniesli jeho telesné ostatky do domova a pochovali ho v kláštore

v Reinhardsbrunne. Po jeho smrti Alžbeta opustila hrad aj 3 deti

i ostatnú rodinu. Bola ctiteľkou sv. Františka a začala zakladať

kláštory i útulky pre chorých a chudobných, ako františkánska charitná

sestra. Zomrela roku 1231 vo veku necelých 25 rokov v Marburgu,

v kláštore, ktorý založila. Jej ostatky neskôr preniesli do dómu sv. Alžbety v Marburgu a svätorečenie sa uskutočnilo roku 1236. Sv. Alžbeta nezaložila žiadny rád, dala však príklad a v jej ušľachtilom diele dodnes pokračujú jej duchovné dcéry, sestry alžbetínky či rehoľa svätej Alžbety, ktorý založila iná významná žena. Po jej smrti vznikol kult sv. Alžbety a útulky pre chorých, chudobných, starých a opustených začali podľa vzoru z Marburgu zakladať aj na iných mestách. Približne 100 rokov po smrti sv. Alžbety, konkrétne roku 1336, založili mestskí radní páni v Cáchach zariadenie, ktoré nazvali Hospital sv. Alžbety.


Na území dnešných Čiech spomenieme aspoň niektoré osobnosti:


Roku 1233 dcéra kráľa Přemysla Otakara I. pozdejšie blahorečená svätá

Anežka Česká či Přemyslovna (1208 - 1282) založila laické špitálske bratstvo, z ktorého neskôr vznikol rád križovníkov s červenou hviezdou = Ordo militaris Crucigerorum cum rubea stella. Rád sa rozšíril aj na územie Moravy, Sliezska, Poľska a Uhorska. Roku 1234 nechala v Prahe postaviť ženský kláštor svätého Františka a stala sa jeho predstavenou. Súčasne zriadila hospital sv. Ducha v oblasti súčasnej lokality Na Františku.


Roku 1289 v Prahe za hradbami (v oblasti terajšej Lazaretskej ulice)

založili hospital určený pre chorých, chudobných a možno aj lepru.


Vrchol rozkvetu rád križovníkov dosiahol za kráľa Karola IV. (1346

- 1378), kedy rád spravoval 60 hospitalov, z ktorých väčšina zanikla v období husitských vojen. Roku 1348 Karol IV. založil v Prahe univerzitu.


* Od 11. a 12. st. na Slovensku vznikajú hospitaly pri kláštoroch vďaka rádom a ich vznik je písomne doložený. Je to obdobie tzv. kláštorných hospitalov aj obdobie mestských hospitalov. Toto delenie nie je striktné, lebo kláštorné hospitaly preberali mestá a naopak mestské preberali rády podľa personálnych, finančných a iných možností. Tiež podľa toho či nadriadené cirkevné inštitúcie podporovali, alebo bránili zakladaniu hospitalov. Niektorí cirkevní hodnostári totiž zastávali názor, že práca v hospitali rehoľníka rozptyľuje a odvádza od zbožného života.


Okolo roku 1000 uhorský kráľ Štefan (1000 - 1038) pozval benediktínov do Uhorska a ich prvý kláštor postavili na vrchu Zobor pri Nitre, ďalší roku 1075 v Hronskom Beňadiku a roku 1314 v Štôle pod Tatrami. Je pravdepodobné, že podľa ich obyčaje v kláštoroch poskytovali aj zdravotnícke služby.


Za najstarší kláštorný hospital na Slovensku sa považuje Hospital svätého Ladislava v Bratislave postavený koncom 11. st., ktorý sa roku 1309 dostal pod správu mesta.


V 1/2 12. a v 13. st. svetská rehola antonitov založila hospital

v Košiciach a v Bratislave. Antoniti boli tzv. svetská rehoľa, ktorej vznik v 12. st. podmnietila epidémia ergotizmu či choroby ohňa sv. Antona vo Francúzsku. Generálny predstavený tejto rehole zaznamenal, že hospital v Bratislave roku 1429 zničili husitské vojská.


V 13. st. rád dominikánov založil hospic v Banskej Štiavnici, v 14.

st. v Banskej Bystrici a približne v tom istom období pravdepodobne aj v Trnave, o ktorom pisomné doklady však existujú až od 16. st.


Mestské hospitaly na Slovensku vznikajú od 14. a 15. st.: Spravovala

ich mestská rada s miestnou farnosťou či rehoľou a financie museli zabezpečovať obyvatelia mesta. Pre ťažkosti s financiami mali obvykle

malú kapacitu - približne pre 10 pacientov. V tomto období vznikali

hospitaly v Levoči, Kežmarku, Spišskej Novej Vsi, Spišských

Matejovciach, Dravciach, teda najmä v oblasti Spiša, ale aj v iných, najmä banských (bohatších) mestách.


Roku 1303 ostrihomský arcibiskup povolil kňazom v Banskej Bystrici,

že sa v miestnom hospitali môžu starať o chorých. To svedčí, že takéto

zariadenie tu muselo existovať.


Už sme uviedli vyššie, že roku 1309 sa najstarší Hospital sv.

Ladislava v Bratislave dostal pod správu mesta. Roku 1340 vznikol hospic v Trenčíne a roku 1380 vznikla nadácia kráľa

Ľudovíta Veľkého, ktorá ho podporovala.


Roku 1360 postavili v Košiciach ďalší Hospital svätého Ducha, ktorý

roku 1392 vďaka podpore kráľa Žigmunda Luxemburského obnovili. V Trnave vznikol Hospital svätého kríža roku 1362 a roku 1490 ho od

mesta prevzali vo veľmi zanedbanom stave benediktíni. Mikuláš, nový správca hospitalu a rehole mešťanostu obvinil, že spôsobil škodu 4 000 zlatých.


Roku 1380 v Banskej Bystrici vznikol Hospital svätej Alžbety. Hospital svätého kríža v Kremnici vznikol roku 1382 a "veľkým darom

dediny" ho podporil kráľ Ľudovít Veľký. Roku 1391 vznikol v Novej Bani Hospital svätej Alžbety.


V Spišskom Podhradí starostlivosť o chorých prevzal rád augustiniánov

roku 1400. Je zaznamenané, že roku 1416 v Levoči založili dobročinný spolok pre

podporu hospitalu, čo znamená, že musel existovať.


Roku 1418 v Bardejove postavili Hospital svätého Ducha a pre jeho

podporu založili aj dobročinný spolok. Podľa záznamov mesto platilo

hospitalu 100 zlatých ročne a zamestnávalo lekára, lekárnika, kňaza

a pomocný personál. Približne v tom období mal vzniknúť aj hospital v Prešove.


Pán beckovského hradu Ctibor z Ctiboríc ešte roku 1431 daroval väčší

majetok xenodochiu, ktorý založil jeho otec a v tom čase ešte existoval

v Skalici.


Ruka v ruke sa rozvíja aj kúpeľníctvo. Liečivý účinok termálnych

prameňov v Piešťanoch bol známy od pradávna, ale kúpeľné zariadenie

ktoré slúžilo chorým je známe od roku 1113, v Trenčianskych Tepliciach

od roku 1242, a od roku 1413 v Rajeckých Tepliciach.


* Do 15. st. neexistovala v Európe starostlivosť o choromyseľných. Až roku 1403 v Londýne v ústave nazývanom Betlehem hospital vzniklo

samostatné oddelenie pre psychiatricky chorých. Od roku 1546 sa tento

hospital staral iba o choromyseľných. Za prvý samostatný ústav pre

choromyseľných v západnej Európe sa považuje hospital vo Valencii

v Španielsku, ktorý vznikol roku 1552.


VZNIKÁ LITERATÚRA O ZOMIERANÍ


V 15. st. existuje už medicínska literatúra vydávaná kníhtlačou. Od 15. st. existuje už literatúra, ktorá má pacientom aj lekárom

pomáhať zvládnuť proces zomierania. Roku 1408 francúzsky profesor

teológie a kancelár parížskej Sorbony vydal prácu "De arte moriendi = O umení zomierať", kde formuloval 4 stupne duchovného procesu pri zomieraní. Nikolaus z Dinkelsbühlu, rektor Viedenskej univerzity

napísal knihu Speculum artis bene moriendi = Zrkadlo umenia dobrého umierania".


Roku 1451 Mikuláš Kuzanský, filozof, prirodovedec a brixenský biskup

založil Hospic svätého Mikuláša v Brixene a upozorňoval na diagnostický význam metód merania v medicíne. Odporúčal merať počet dychov, úderov srdca, hmotnosť moča a pod.


NOVOVEK: VZNIK NOVÝCH RÁDOV


* V NOVOVEKU vznikajú nové rády, činnosť ktorých sa opäť zameriava prednostne na ošetrovanie chorých a zomierajúcich v hospitaloch.


V 16. st. vznikol rád milosrdných bratov = Ordo Hospitalarius S.

Ioannis de Deo s hlavným poslaním slúžiť chorým a zomierajúcim

v hospitaloch. Roku 1537 ho založil sv. Ján z Boha v Granade. Odborné

vzdelávanie si zabezpečovali výchovou v ráde i mimo neho na

univerzitách a to pre špecializáciu lekár, farmaceut, laborant,

ošetrovateľ. V 16. st. v Uhorsku založili 13 kláštorov s nemocnicami, v Bratislave roku 1672, potom v Skalici a Spišskom Podhradí. Rád po prechodnom prerušení v čase totality pôsobí doteraz na Slovensku

v Bratislave aj v Čechách.


* V l7. st. Apolónia Radermecherová (1571 - 1626) založila rád

alžbetiniek = Ordo S. Elisabeti. Narodila sa v Cáchach (= Aachen)

v zámožnej rodine, kde od roku 1622 spolu so svojimi stúpenkyňami

viedla spomínaný Hospital sv. Alžbety (založený 1336) a vykonávala tu

všetky, aj podradné práce ako obyčajná služobnica. Jej obetavosť,

zbožnosť bola príkladom pre mnohé ženy a dievčatá a tak roku 1626

- takmer 400 rokov po smrti sv. Alžbety, založila konvent aachenských alžbetínok, t.j. kláštor pre rehoľu sv. Alžbety, kde sa venovali službe chorým, biednym a opusteným. Myšlienka zakladania komplexu kláštor - hospic, ktorú táto rehoľa opäť iniciovala, sa šírila po celej Európe.


Do Bratislavy napríklad alžbetinky prišli z Viedne roku 1738 a pod

vedením významného rakúskeho architekta Pilgrama roku 1743 postavili kostol a roku 1745 vybudovali kláštor a nemocnicu. Roku 1940 dokončili nový 3-oj podlažný nemocničný pavilón, kde prednostne prijímali chorých

s nádorovými ochoreniami. Roku 1945 stačili dokončiť opravy kláštora

a roku l948 rekonštrukciu kostola. Nasledovalo poštátnenie nemocnice

a ostatných objektov, ktoré určili na onkologické ochorenia i výskum. Sústredenie alžbetínok sa uskutočnilo roku 1952 do Kláštora pod

Znievom, kde vykonávali poľnohospodárske a lesné práce. Vrátili sa roku 1990 a začali uskutočňovať rekonštrukciu kostola, kláštora a nemocnice, čo pokračuje doteraz.


Francúzsky kňaz a budúci svätec - Vincent de Paul (1581 - 1660) sa

orientoval na prácu s biednymi, chorými, opustenými sirotami

i zomierajúcimi. Zakladal opatrovateľké domy, chudobince, sirotince,

útulky a pod. Pre prácu v týchto inštitúciach roku 1617 založil prvý

laický Spolok sestier kresťanskej lásky a Bratstvá kresťanskej lásky.


Roku 1625 založil kláštor lazaristov, presnejšie Congregatio

Missionis = Misijnú kongregáciu kňazov a bratov, ktorých nazývajú aj

vincentíni či lazaristi. Ich činnosť vyplývala z najaktuálnejších

potrieb vtedajšej doby. Roku 1632 pápež Urban VIII. spoločnosť schválil

a odvtedy pôsobia po celom svete. Na Slovensko prišli do Trnavy roku

1762 a po 40 ročnom prerušení za totality tu pôsobia do súčasnosti.


Roku 1633 v Paríži v spolupráci s vdovou po kráľovskom úradníkovi

Lujzou de Marillac (1591 - 1660) začal Vincent de Paul pre charitatívnu

prácu organizovať ženy. Založili spoločnosť Dcér kresťanskej lásky = Congregatio Sororum Misericordiae S. Vincentii, ktoré sa tiež nazývajú

vincentky či vincentínky. Na Slovensko prišli roku 1861 do Nitry,

zriaďovali sirotince, chudobince, účinkovali v nemocniciach a aj

v súčasnosti pôsobia v diecéznych charitách a nemocniciach.


Roku 1652 založil Richard Chauvenel vo Francúzsku v meste Nancy rád

Milosrdných sestier sv. Karola Boromejského = Congregatio Virginum

Sororum Misericordiae S. Caroli Borromei, nazývaných aj boromejky. Ich

hlavným poslaním je práca v nemocniciach, sirotincoch a v charite.



18. st. začína v Európe výstavba nemocníc moderného typu. Roku 1768 v Berlíne prestavali starý hospital "Charité" na nemocnicu pre 750 pacientov, ktorá po prestavbách existuje do súčasnosti a nazýva

sa stále Charité. Pôvodne to bol drevený hospital pre chorých na mor

založený roku 1710 podľa vzoru parížskeho Hôpital de la Charité.


Roku 1784 cisár Jozef II. pod vplyvom osvietenstva určil nový smer

výstavby nemocníc ako komplex budov uprostred parkov. Vo Viedni

prebudovali pôvodný chudobinec na tzv. Všeobecnú nemocnicu = Das

Allgemeine Krankenhaus, kde jednotlivé budovy určili pre najčastejšie

ochorenia. Nemocnica mala 111 izieb po 20 lôžok, čo bola kapacita pre

vyše 2000 pacientov. Chirurgické oddelenie, tzv. Jozefinum malo

napríklad kapacitu 1200 lôžok, ďalej tu bola budova pre pôrodnicu

a novorodencov, pre očné ochorenia, pohlavné choroby, duševné choroby

(250 lôžok). Súčasťou nemocnice bol nalezinec pre deti aj vzdelávacie stredisko personálu.


Aj na Slovensku koncom 18. a začiatkom 19. st. začal oficiálny

prechod od hospitalov k nemocniciam moderného typu.


Roku 1792 vo Francúzsku vznikli prvé tzv. lietajúce lazarety pre

ranených, ktoré organizoval vojenský chirurg D. J. Larry (1766

- 1842), pretože pri transporte ranených vojakov bola vysoká úmrtnosť.


V 19. st. Frederik Ozanam (1813 - 1853), syn lekára, vysokoškolský

profesor práva a filozofie na Sorbone, poslanec NZ Francúzska, otec

rodiny, roku 1833 založil konferencie sv. Vincenta, z ktorých neskôr

vznikol Spolok sv. Vincenta. Inšpiroval sa charizmou sv. Vincenta de

Paul a laikov, najmä vysokoškolskú mládež organizoval pre charitatívnu

i evanjelizačnú prácu. Organizácia má vyše milióna členov a pôsobí na

celom svete. Na Slovensku založili prvý Spolok sv. Vincenta roku 1867 s prerušením činnosti roku 1952 a jej obnovením roku 1993. Za

blahoslaveného bol Frederik Ozanam vyhlásený roku 1997.


Milosrdné sestry svätého kríža = Sorores Misericordiae a Sancta Cruce

je kongregácia založená roku 1856 pátrom Theodoriom Florentinim

a Teréziou Schererovou v Ingenbohle vo Švajčiarsku. Ich poslaním je

pracovať v nemocniciach, sirotincoch a domovoch dôchodcov. Na Moravu

a do Čiech prišli roku 1872 a po prerušení tu pôsobia prevažne

v charitných domoch do súčasnosti.


Kongregáciu Dcér svätého Františka z Assisi = Congregatio Sancti

Francisci nazývaných aj františkánky založila Anna Margita Brunnerová

roku 1894 v Budapešti. Hlavné poslanie vyjadrili v štatúte kongregácie:

starostlivosť o nevyliečiteľne chorých v nemocniciach, súkromných

domoch, liečebných a sociálnych ústavoch. Na Slovensko prišli do

súčasného Palaríkova (Slovenský Meder) roku 1894, neskôr pôsobili

v Humennom, Spišskej Sobote, Nových Zámkoch a od roku 1933 v Bratislave

v Prievoze. Od roku 1905 pôsobia aj na Morave aj v Čechách. Roku 1950

keď kongregáciu zrušili, mala pôsobiská na 12 miestach vtedajšieho

Československa. Od roku 1992 sídlo generálneho vedenia je v Bratislave

a podlieha mu provincia slovenská, maďarská, rumunská i americká.


V 20 . st., konkrétne roku 1948 matka Terézia (1910 - 199?) rodáčka

zo Skopje založila v Kalkate v Indii kongregáciu Misionárok lásky = Malých sestier Ježišových, nazývaných aj sestry matky Terézie. Roku

1950 kongregáciu schválili v Ríme. Ich poslaním je najmä starostlivosť o opustených, chorých a zomierajúcich. Na Slovensku otvorila prvý dom

rehole matka Terézia roku 1990 v Čadci, kde sa venujú deťom v detských

domovoch a chorým deťom. Roku 1992 otvorili druhý dom misionárok

v Bratislave, kde otvorili dočasný domov pre budúce matky nazvaný

Betlehem.


V grécko-katolíckej cirkvi sa chorým venuje Rád sestier svätého

Bazila Veľkého = baziliánky. Na Slovensku pracujú od roku 1922

s prerušením najmä v zdravotníctve a školstve. Provincialát i noviciát

majú v Prešove, kde zriadili aj Strednú zdravotnú školu sv. Bazila

Veľkého.


Sestry služobnice Nepošvrnenej Panny Márie, kongregácia

gréckokatolíckeho obradu vznikla roku 1892 pri Užhorode z iniciatívy

3 ľudí: baziliána Jeremiáša Lomnického, kňaza Cyrila Seleckého a sestry

Jozafaty Michajlovny Hordaševskej s cieľom aby sa popri evanjelizácii

a starostlivosti o liturgiu starali aj o chorých, núdznych

a opustených. Roku 1928 ich do Prešova pozval biskup Pavol Gojdič, kde

si roku 1934 postavili kláštor a sirotinec. Roku 1938 postavili nový

dom a materskú škôlku v Michalovciach, neskôr v Trebišove, Ľutíne

a Uherskom Hradišti, kde pôsobili do roku 1950, keď kongregáciu

zrušili. Pôsobenie obnovili po roku 1990 a v svojej činnosti sa venujú

mentálne postihnutým deťom, prestárlym a chorým jednotlivcom

i slobodným matkám.


V práci s chorými a biednymi nezaostávajú ani CIRKVE VÝCHODNÉHO

OBRADU - menovite RUSKÁ A GRÉCKA ORTODOXNÁ CIRKEV. Chýbajú nám však

informácie, ktoré doplníme.



EVANJELICKÁ CIRKEV A. V. od svojich prvopočiatkov po založení v 16.

st. sa orientovala na službu chudobným a chorým spoluveriacim napriek

prekážkam a ťažkostiam so svojou existenciou, alebo práce preto.

Podobne aj jej ďalšie reformované vetve.


- Tu treba uviesť, že charitatívna činnosť v protestantských cirkvách

označuje termínom diakonia, čo znamená pomoc, služba chudobným

a chorým, a súčasne aj ústav, kde sa takáto pomoc poskytuje.

- Diakonka či diakonisa sa nazýva ošetrovateľka chorých a opustených či

protestantská milosrdná sestra.

- Slovom diakon sa v evanjelickej cirkvi označuje pracovník, ktorý sa

stará o sociálne potreby evanjelického cirkevného zboru. V katolíckej

cirkvi znamená nižší stupeň kňažského svätenia.


V 18. st. pruský barón von Stein založil prvý protestantský útulok či

hospic spravovaný diakonisami.


V 19. st. a 20. sr. konkrétne roku 1891 nemecký cirkevný zbor

v Bratislave založil prvý ústav diakonie na Slovensku, ktorý stál

v oblasti súčasnej Evanjelickej nemocnice a bol poňatý veľmi veľkoryso.

Zahrňoval sirotinec, domov pre dôchodcov, malú nemocnicu a domov pre

stredoškolákov. Roku 1914 sa uskutočnila časť prestavby na väčšiu

nemocnicu, kde sesterské služby vykonávali diakonisy. Roku 1940 majetok

prešiel na evanjelickú cirkev na Slovensku. Roku 1949 ich zoštátnili

a po roku 1990 v rámci reštitúcií cirkvi prinavrátili. V súčasnosti sa

plánujú rekonštrukčné práce.


Roku 1912 vznikol ďalší ústav diakonie v Starej Turej, ktorý založila

Kristína Royová. Starali sa o siroty, starých, chorých a opustených

spoluveriacich zo širokého okolia.


Roku 1930 v Liptovskom Mikuláši postavili Dom s názvom Betania (dar

maliara Eduarda Ballu) kde sa starali o prestárlych a chorých

spoluobčanov. Od roku 1935 v ňom zriadili aj materský dom pre

evanjelickú diakoniu.


Roku 1931 evanjelická cirkev na Slovensku založila Spolok slovenskej

evanjelickej diakonie a jeho predsedníčkou sa stala Mária Zochová,

manželka biskupa Samuela Zochu.


Určite je takýchto postáv a hnutí v starostlivosti o chorých

a opustených viac, ale vyžadovalo by to samostatnú prácu.


Je žiaduce spomenúť takú významnú postavu evanjelickej cirkve 20. st.

a to aj v charitatívnom hnutí - akou je Albert Schweitzer (1875

- 1965). Tento lekár, teológ, organista a propagátor Bachových diel,

zakladateľ nemocnice pre chorých a zomierajúcich v africkom Lanbaréné

za svoje celoživotné dielo roku 1954 obdržal Nóbelovú cenu. Jeho

najvyšším princípom bolo zachovanie a podpora ľudského života.


* Pre predmetnú tému i rozsah látky sa nezapodievame problémom

starostlivosti o chorých v iných ako kresťanských náboženstvách. Pritom si uvedomujeme, že tento výpočet nie je úplný.



-------------

HOSPICOVÉ HNUTIE V XX. STOROČÍ VO SVETE A U NÁS


Už sme uviedli, že v 20. storočí sa naraz v rámci zdravotníckej

starostlivosti začnú vyčleňovať zdravotnícke zariadenia, či nemocničné

oddelenia označované opäť ako hospic. Prečo takýto návrat do minulosti?

Ich poslaním je zvýšená starostlivosť o ťažko chorých a zomierajúcich,

ktorej sa im podľa kritiky nedostáva na bežných nemocničných

oddeleniach. Aby to však bolo zložitejšie, aj v 20. st. naďalej

existujú hospice ako ubytovne pútnikov najmä na miestach kde sa

koncentruje veľké množstvo pútnikov, napríklad vo Svätej zemi či

v Ríme. Pozri schému vývoja hospicu a hospitalu.


Roku 1900 v Dubline - v Írsku založili charitatívne orientované

rádové sestry dom pre zomierajúcich a nazvali ho Hospic našej Panej

(rozumej Panny Márie = Our Lady°s Hospice). V tom istom období založili

v Londýne kláštor svätého Jozefa = St. Joseph convent, odkiaľ

navštevovali chorých po ich domovoch. Roku 1902 otvorili Hospic svätého

Jozefa = St. Joseph°s Hospice s 30 lôžkami pre chudobných umierajúcich.


V 50. a 60. rokoch 20. st. si v západnej Európe a USA začali

uvedomovať nedostatky pri starostlivosti o chorých v terminálnej fáze

ochorenia. Tieto pomery boli kritizované zdravotníckymi odborníkmi aj

laikmi. Ako odpoveď na tieto pomery vzniklo hospicové hnutie.Bolo to v období, keď sa zlepšovali diagnostické možnosti, stúpal

výskyt maligných ochorení, keď sa začali meniť názory na smrť

a umieranie, keď už boli známe práce dr. Kübler-Rossovej a publikácia

"O smrti a umieraní" (1969) u nás v preklade pod názvom " Hovory

s umierajúcimi" a kniha "Život a umieranie". Keď sa ukázalo, že vďaka

tabuizovaniu smrti a umierania vznikol sociálny problém nedostatočnej

a odosobnenej starostlivosti o terminálne chorého i opustenosť

zomierajúceho človeka.


Kolískou moderného hospicového hnutia je Anglicko. Začiatkom 60-tych

rokov sa vďaka - vtedy ešte - zdravotnej sestre Cecily Saundersovej

(nar. 1918) zrodila myšlienka hospicovej starostlivosti. Po skončení

medicínskeho štúdia ju začala realizovať. Približne 7 rokov pracovala

na vývoji metódy pre kontrolu bolesti a úplnú starostlivosť

o umierajúcich a jej práca sa stala základným kameňom hospicov na celom

svete.


Roku 1967 dr. Cecily Saundersová založila prvý hospic na svete. Bol

to St. Christopher Hospic v Londýne, kde na základe svojich pozorovaní

a výskumu aplikovala 2 špecifické potreby zomierajúcich ľudí, ktoré

neobsahoval doterajší štandardný nemocničný prístup. Bola to kontrola

bolesti a dôstojný prístup k zomierajúcemu ako k celostnému ľudskému

bytiu s cieľom zlepšiť kvalitu života. Starostlivosť o biologické,

psychické, sociálne a spirituálne potreby chorých, teda komplexná

multidisciplinárna paliatívna starostlivosť. Naviac aj starostlivosť

zahrňujúca rodinu pacienta. Súčasne sa v hospici uskutočňoval výskum

a výuka, čím položila základy modernej paliatívnej a hospicovej

starostlivosti i medicíny.


Myšlienka sa rýchlo rozšírila do celého sveta a Hospic sv. Krištofa

sa stal strediskom odborného metodického výcviku záujemcov.



Z ďalších osobností významných pre moderné hospicové hnutie sú: Sue

Ryderová, Leonard Chesire, ktorí vytvorili modely hospicov, Robert Twycross, ktorý sa zaslúžil o efektívne používanie a dávkovanie

opoidných látok v liečbe bolesti onkologických ochorení, Vittorio

Ventrafridda, ktorý riadil vypracovanie smerníc SZO pre hospicovú

starostlivosť a ďalší.


V Anglicku bol menovaný prvý profesor paliatívnej medicíny - prof. G.

Hanks z Bristolu, ktorý editoval aj prvú knihu "Oxford Textbook of

Palliative Medicine" a stal sa šéfredaktorom časopisu Eureopean Journal

of Palliative Care.


Roku 1970 vo Veľkej Británii definovali 5 zásad rozvoja odboru

paliatívna medicína:

1. zakladanie oddelení hospicovej starostlivosti, ktoré vykonávajú

komplexnú multidisciplinárnu starostlivosť vrátane odbornej lekárskej

starostlivosti,

2. rozvoj multidisciplinárnej ambulantnej domácej hospicovej

starostlivosti vrátane vyškolenia lekárov a sestier v tomto odbore pre

prácu v multidisciplinárnom paliatívnom tíme,

3. zakladanie hospicových paliatívnych oddelení v nemocniciach, ktoré

zavedú multidisciplinárnu paliatívnu starostlivosť do nemocníc,

4. rozvoj konzultačných služieb v oblaslti paliatívnej medicíny vo

všeobecných nemocniciach,

5. výuka všetkých lekárov a sestier a ďalších zdravotníckych

pracovníkov v základoch multidisciplinárnej paliatívnej starostlivosti.


Roku l982 Frances Dominica v Oxforde založila prvý detský hospic

a odvtedy sa ich počet iba v Anglicku zvýšil na 28.


Doteraz existuje na svete vyše 2 000 hospicov, iba Slovensko do roku

2000 nemá ani jeden jediný, čím zaostávame za svetovým vývojom rámcovo 40 rokov.

S pozdravom MUDr.L.Scheidová,CSc

Zpět nahoru
Zpět na hlavní stránku