Model zomierania pre tretie tisícročie.

(situácia medicínska, psychická, duchovná, možnosti skvalitnenia reality)


Otázniky smrti sprevádzajú ľudstvo počas celej jeho histórie, lebo človek si uvedomuje svoju smrteľnosť. Život má kontinuitu medzi začiatkom a koncom, medzi zrodením a smrťou. V tomto kontexe, smrť nie je zničenie, ale naplnenie života.

Umieranie a smrť nie sú totožné. (umieranie - léthum a smrť – exitus). Prianím väčšiny je prirodzená smrť vo vysokom veku. Je označovaná ako lahodná, dobrá - Suavis exitus. Má podobu zaspania unaveného človeka, je to zastavenie všetkých funkcií organizmu súčasne. V živote je zriedkavá 1:100 000, zdravých ľudí vo vysokom veku je skutočne málo.

Umieranie ako dôsledok choroby je cesta rôzne dlhým obdobím v čase. Kdežto smrť je, akoby akt prechodu cez dvere do neznáma, o ktorom nevieme nič, máme len domnienky a teórie. Táto neistota vzbudzuje v  ľuďoch úzkosť a produkuje biologický strach zo smrti. Aktualizovanou a konkretizovanou formou umierania a smrti sa zaoberajú zdravotníci a lekári zvlášť.

Umieranie je veľmi chúlostivým obdobím. V ideálnom prípade to môže byť čas duchovného uzmierenia a vnútorného spojenia so svetom. Môže to však byť aj obdobie v ktorom dominujú obťažujúce príznaky choroby a strachu z toho čo príde. Umierajúci sú závislí na lekároch, sestrách, opatrovateľoch, sociálnych pracovníkoch, ktorí ich liečia, ošetrujú, opatrujú a starajú sa o nich. Preto veľmi záleží na ich skúsenostiach, vedomostiach, starostlivosti, empatii a súcite.

Medicína sa stala technickou, chladnou vedou, chorý je zakrytý za prístrojmi, a lekára viac zaujímajú ich monitory, ako chorý. Upokojujúci vplyv medicíny patrí minulosti, a umierajúci človek môže dostať len málo útechy od mechanického lekára. Lekárska veda určite priniesla nesporný pokrok, zároveň aj otázniky. Jeden je paradox pokrokov medicíny - čím väčší pokrok, tým viac chorých, chronicky chorých. Technika, precíznosť, efektívnosť, vytláčajú zo zdravotníckej starostlivosti pochopenie, súcit a záujem o človeka. Nemožno prehliadnuť apel Luisa Buňuela adresovaný zdravotníkom, v knihe spomienok Labutia pieseň: „Rovnako strašná, a snáď ešte horšia mi pripadá smrť dlho odialovaná lekárskymi technikami, ktorá nemá konca...“

Ak pozeráme na smrť ako koniec umierania, môžeme konštatovať, že je to ohraničený úsek konca života, ktorý ako klinická smrť v bežných podmienkach, zvyčajne trvá 3-6 minút, s 10 sekundami vedomia na jej začiatku, pokiaľ neustane činnosť mozgu a nastávajú nezvratné orgánové zmeny, definované ako biologická smrť.

Samotné zomieranie ako nezvratný dej (senescencia) je procesom, ktorý  určitým spôsobom a v  určitom postupe, postupne zasahuje orgány a tkanivá tela.. V mozgu sa na začiatku procesu smrti uvoľňujú zvláštne hormónom podobné látky - endorfíny. Majú ochrannú úlohu pri zomieraní, tlmia bolesť, odstraňujú utrpenie a robia smrť príjemnou. Spisovateľ Stanislav Lem, označovaný za Verneho východnej Európy, popisuje v svojich knihách „drogovú závislosť“ na opakovaní pocitu smrti.


Posledným záverečným aktom života pred smrťou je agónia, ako posledný pokus o zvrátenie procesu zomierania. Teraz sú zachované len základné životné funkcie: dýchanie, krvný obeh a vedomie bez reakcie na vonkajšie podnety. Túto skutočnosť potvrdzujú tí, ktorí sa z  agónie dostali, lebo sluch, ako posledný vnem ostáva zachovaný, a oni intenzívne vnímajú všetko, čo sa okolo nich robí. Preto sa pri posteli zomierajúcich treba správať ticho a nanajvýš ohľaduplne, nekomentovať vážnosť stavu a možnosť smrti. Agónia sa môže zamieňať s kómou, ktorá je prejavom orgánového zlyhania spolu s hlbokým bezvedomím.


Správanie zomierajúcich

Napriek tomu, že smrť je každodenným javom, starostlivosť o zomierajúcich nebola v minulosti predmetom vedeckého výskumu. Prielom urobila Kubler – Rossová (1972), ktorá rozlišuje päť fáz zomierania:

  1. Šok, popretie reality a neochota prijať pravdu.

  2. Zlosť.

  3. Vyjednávanie

  4. Zúfalstvo, depresia

  5. Akceptácia konca.


Veľmi často pozorujeme u zomierajúcich v dôsledku chronického ochorenia, neschopnosť oprostiť sa od myšlienok na smrť. Inkoherentne a vtieravo napadajú chorého v ktorejkoľvek situácii uvažovania, konania a citového rozpoloženia. Nemožno sa im ubrániť.. Aj do budúcnosti ťažko očakávať abstraktný teoretický model umierania. Reálne je očakávanie naplnenia spôsobov sprevádzania a praktická starostlivosť o zomierajúcich, kriticky a kvalifikovane hodnotiť okolnosti zomierania, ktoré patrí k našej každodennej realite. Je to skúška nového prístupu aj v zdravotníctve. Na Slovensku zomrelo v roku 1995 52.686 ľudí a z  nich v zdravotníckych zariadeniach 25.548 chorých. Potreba náležitej komplexnej starostlivosti je pre túto komunitu jednoznačná, dopyt ešte nie je definovaný.


Pohľad na problémy

Smrť je hlavne problém spoločenský a sociálny. Umieranie je proces a je potrebné urobiť všetko preto, aby sa stalo dôstojným sociálnym aktom. Spoločensky je táto problematika opomínaná až tabuizovaná, a to napriek tomu, že v posledných rokoch vyšlo niekoľko tisíc knižných titulov, a v  kníhkupectvách sú špecializované knižné oddelenia s problematikou zomierania a smrti. Zomrieť nie je jednoduché, sprevádzané je biologickým strachom zo smrti v čase, keď v chorobe už nie je možná záchrana života, čas života je vymedzený, ale chorý si takúto nádej zachováva až do posledných chvíľ.


Postavenie zomierajúcich

V minulosti bolo zomieranie prirodzeným ľudským aktom, spojené s kolobehom prírody. Smrť bola v rodine, doma, mala rituál, bola humánna a mala svoj morálny a sociálny význam Týkala sa celej komunity. V dnešnom industrializovanom svete sa situácia dramaticky zmenila, nie len v dôsledku demografických zmien (zvyšovanie počtu obyvateľov, predĺženie stredného veku, negatívne vplyvy životného prostredia a pod.), ale aj medicínskych (pokroky v diagnostike, liečbe, prevencii atď. ). Mení sa miesto smrti, opúšťa sa domov, oslabujú sa rodinné tradície a vzťahy. Zavádzanie nových technológii vedie aj k transformácii procesu umierania, smrť sa inštitucializuje, stáva sa medicializovanou, riadenou a utajovanou, zbavenou svojej láskavosti a pokoja. Zomierajúci v spoločnosti je príťažou, je neproduktívny, nekonzumuje. Zomierajúci sú zatajovaní a odmietaní, opustená menšina, ktorá obťažuje a porušuje pokrok a poriadok. Zomierajúci nemá žiaden štatút, a z toho dôvodu ani dôstojnosť, je vydaný na milosť a nemilosť Po smrti staviame nákladné pomníky na „slávu pozostalých“, ktorý nemali čas a nedali potrebné prostriedky k dosiahnutiu pohody pre svojich najbližších, keď ju potrebovali najviac a posledný krát!

Vzniká konflikt medzi morálnym a technickým, a čo sa týka ukončenia života predstavuje problematické rozhodovanie, kde lekár sa zaujíma viac o chorobu, ako o zomierajúceho človeka. Tak sa stalo, že konštatujeme všeobecne nedostatočné podmienky zomierajúcich v  nemocniciach, liečebniach, v sociálnych zariadeniach ale aj doma. Môžeme len súhlasiť s Hintonom- „ich nedôstojná a hrozná smrť, nemôže vykričať do sveta to zanedbanie ktoré okúsili“.

Zhoda je v tom, že stav o zomierajúcich je neuspokojivý, a že v podstate sú dva fungujúce ale nie plne vyhovujúce modely starostlivosti o zomierajúcich:

Problém je aj v tom, že pojem dôstojné zomieranie a smrť sa historicky menil. Kedysi bolo vytúženým cieľom mať čas na smrť, zomrieť zmierený so svetom, odpustiť a dosiahnuť odpustenie. Mať komfort, súkromie , starostlivosť a nebyť opustený. Vieme, že to tak pre všetkých nebolo, bolo to vyhradené pre bohatých a preto medializovaný mýtus, najlepšie je zomrieť doma, stráca oprávnenie. Môžeme konštatovať, že z tohoto dôvodu sa v stredoveku prijala koncepcia inštitucializovanej starostlivosti pre zomierajúcich bez ohľadu na spoločenské postavenie: komfort zabazpečiť vždy:

Mať svoju čistú posteľ, základnú starostlivosť so zmiernením bolesti a nebyť opustený.

Žiaľ moderná medicína má len nové ciele – diagnostikovať, liečiť, vyliečiť.

A tak dnes, ako kedysi, domov môže byť najlepšie, ale aj najhoršie miesto na zomieranie.

Odsudzujeme inštitucializovanú starostlivosť, ale zabúdame, že má aj svoje výhody (realizovanie vedomostí pri zmierňovaní a odstraňovaní bolesti a obťažujúcich príznakov) a to aj napriek nedostatočnej emotívnej podpore a osamelosti.


Súčasné možnosti - tendencie riešenia.

V súčasnosti sú tu racionálne snahy o realizovanie novej formy starostlivosti o chronicky chorých a zomierajúcich, paliatívna a hospicová starostlivosť. Táto sa koncipuje od 70-tych rokov, hoci jej korene siahajú do stredovekých hospicov Vojenského a nemocničného rádu rytierov sv. Lazara Jeruzalemského, s koncepciou starostlivosti o malomocných. V hospicovej paliatívnej starostlivosti sa akceptujú oba modely starostlivosti o chronicky chorých, domáca aj inštitucializovaná, so snahou zosúladiť z nich to dobré do nového moderného systému starostlivosti o zomierajúcich, naviac zahŕňa aj starostlivosť o rodinu zomierajúceho. Orientuje sa na komplexnú pomoc, aby sa predišlo pocitu vyčerpania, aby nevznikol pocit odcudzenia k  milovanému.

Zdravotníctvo, ktoré bolo orientované len na liečbu a vyliečenie choroby, začína sa viac orientovať na paliatívnú starostlivosť. Na druhej strane, do domácej starostlivosti sa delegujú moderné aspekty zdravotníckej starostlivosti a rodina sa za tejto podpory znova zapája do starostlivosti o svojich zomierajúcich. V procese zomierania má zomierajúci právo na odbornú pomoc a hlboko ľudské doprevádzanie na konci cesty, s maximálne možným komfortom a súkromím. Bolo by sebavedomé a absurdné domievať sa, že lekári alebo sestry robiaci hospicovú starostlivosť sú schopní úplne vyriešiť všetky problémy. Treba povedať, že môžeme sa hodnotiť podľa toho, ako sme schopní znášať svoje neúspechy.

WHO definuje paliatívnu starostlivosť, ako totálnu aktívnu starostlivosť o chorých, kde choroba už nereaguje na príčinnú liečbu. Hlavný dôraz sa kladie na kontrolu bolesti, úzkosti, strachu a ostatných obťažujúcich symptómov, spolu s riešením psychologických, duchovných a sociálnych problémov. Jej cieľom je dosiahnutie najlepšej možnej kvality ostávajúceho života, ktorý choroba umožňuje.


Vyhliadky - perspektívy

Paliatívna a hospicová starostlivosť sa do budúcnosti rysuje ako priorita spoločnosti v jednom rade s prevenciou, diagnostikou a liečbou. Pomáha všetkým prijať realitu smrti ako prirodzenej súčasti života a povzbudzuje nájsť duchovný zmysel života. Dokáže dosiahnuť konsenzus medzi chorým, rodinou a zdravotníkmi. Nastoliť rovnováhu vedeckého prístupu, zvyšuje kvalitu života, humanizuje proces zomierania, vytvára jednotiaci model paliatívnej a inštitucializovanej starostlivosti o zomierajúcich. Ale tento model hospicovej starostlivosti ako jedna z foriem paliatívnej starostlivosti, nie je vhodný pre všetkých zomierajúcich, je vhodný len pre 5 - 10%!. Základnou podmienkou hospicovej starostlivosti je informované a dobrovoľné zrieknutie sa príčinnej liečby choroby a jej nahradenie paliatívnou starostlivosťou. Sv. Otec, pápež Jána Pavla II vo Viedenskom hospici povedal: „ Aj smrť patrí k životu. Každý človek však má právo zomrieť podľa vôle Božej. Preto nikdy nesmie byť obetovaný pre obmedzenú osobnú sebestačnosť“.


Záver

V súčasnosti môžeme konštatovať, že moderný model zomierania a smrti sa intenzívne hľadá. Rysujú sa 4 modely starostlivosti o zomierajúcich:


Ku všetkému treba dodať, aj keď domov je miesto, ktoré každý najviac potrebuje, pre zomierajúceho nie je dôležité miesto úmrtia. V čase zomierania je preňho najdôležitejšia opatera, ľudský prístup s pocitom solidarity a primerane možný komfort.

V kontexe humanity je potrebné u komunity zomierajúcich, zamyslieť sa nad neodkladnosťou realizácie myšlienky sv. Otca, pápeža Jána Pavla II. - „Kto žije v núdzi, nemôže ďalej čakať, lebo to čo potrebuje pre život, potrebuje teraz. Preto má právo, aby to dostal ihneď.“


Zpět nahoru
Zpět na hlavní stránku